Solenský si plní zámorský sen: Idem krok po kroku

V najprestížnejšej mužskej hokejovej lige na svete kanadsko-americkej NHL si zatiaľ zahral iba jediný Michalovčan. Bol ním Kristián Kudroč, ktorý v dresoch Tampy Bay Lightning a Floridy Panthers odohral dokopy 26 duelov, v ktorých zaknihoval štyri kanadské body, dva z nich boli góly. Nástupcu Kudroč zatiaľ nemá. Najbližšie k tomu má Samuel Solenský. Odchovanec michalovského hokeja, ktorý svoje hokejové ostrohy brúsil aj v českom Liberci, je už štvrtý rok za morom. Najskôr hrával v NAHL za Johnstown Tomahawks, kde za tri sezóny poprepisoval všetky tímové štatistiky, čo sa týka kanadských bodov. Tým si vyslúžil pozvánku na minnesotskú univerzitu Bemidji State, odkiaľ je už len krôčik do NHL. Dvadsaťjedenročný útočník je ale stále od svojho sna ďaleko. Aký bol prvý rok na univerzite, ako ho zasiahla kríza spojená s koronavírusom a ako sa pripravuje na ďalšiu sezónu? To sa dočítate v rozhovore z našej rubriky „Na slovíčko“. 

Bývalý slovenský mládežnícky reprezentant začal novú kapitolu za morom zranením. V jeho poslednej sezóne v Johnstowne ho viackrát trápilo rameno. Po návrate do Michaloviec v lete v Košiciach podstúpil jeho operáciu, ktorá ho odstavila na niekoľko mesiacov. Po vystrábení zo zranenia odohral iba desať duelov, potom ho stopol koronavírus. Aj napriek tomu si stihol otvoriť gólový účet a k tomu pridal aj jednu asistenciu.

Ako hodnotíte sezónu?

„Veľa som v nej nenahral... Polovicu som rehabilitoval a keď som sa konečne do toho dostal, bol koniec. Aj preto to nemôžem hodnotiť nejako pozitívne. S ramenom som sa trápil dlhšie. V Amerike doktori operáciu vylúčili, na Slovensku mi ale radili, aby som si ho dal do poriadku operačne.“

Na druhej strane, po prvýkrát ste v zámorí okrem hokeja robili aj niečo iné. Ako veľmi vám dalo zabrať štúdium na univerzite?

„Je to veľký rozdiel. Mimo školy som bol dlhšie, trošku som odvykol (smiech...). Aj osobne som mal očakávania, ako to vlastne bude vyzerať a ako to skĺbim. Všetci mi ale tvrdili, že sa to skĺbiť dá a mali pravdu. Musíte si len spraviť správny harmonogram, aby ste aj hokej, aj školu stíhali. Keď sa tak stalo, bolo to fajn.“

Aj keď hokej v tejto sezóne už hrať nebudete, škola pokračuje. Vy ste sa vrátil na Slovensko. V akom stave je momentálne vaše štúdium?

„V takom, že študujem v on-line forme z domu. Akurát momentálne, keď ste sa mi dovolali, učím sa na skúšku. Musím to všetko postíhať, pretože budúci týždeň už mám koniec semestra.“

Súvisia vaše predmety so športom?

„Áno, aj nie! V prvom ročníku je to všeobecné. Od druhého ročníka ale už nabehujem na športový manažment. Bude to už teda viac zamerané na môj študijný odbor.“

Aj keď študujete, na prvom mieste je u vás stále hokej. Či sa mýlime?

„Nie, nemýlite sa! Súčasná doba ma ale presviedča o tom, že šport nie je všetko. Najskôr zranenie ramena a teraz pandémia koronavírusu to jasne ukazuje. Osobne viac energie vkladám do hokeja. Dôležitá je ale aj škola. Treba mať vždy aj nejaké zadné vrátka, aby ste boli na všetko pripravení.“

Ako prebiehal váš návrat na Slovensko?

„Vracal som sa skoro 48 hodín. Stihol som to tesne pred uzavretím hraníc. V karanténe som bol na chate na Zemplínskej šírave. Osobne som sa snažil čo najrýchlejšie vrátiť sa domov. Pandémia prišla do Ameriky neskôr. V čase môjho odchodu tam ešte nič nebolo a každý si naďalej užíval život. Nič sa proste nedialo. Vedel som ale, že sa potrebujem rýchlo dostať domov, lebo, keď to príde aj tam, bude problém.“

V Spojených štátoch pandémia momentálne kulminuje. Ako spätne hodnotíte vás návrat domov?

„Vrátil som sa asi v posledný čas. Už vtedy sa rušili lety, aj mne sa jeden pri návrate zrušil, tak som musel čakať. Ja osobne som rád, že som doma. Je lepšie tú pandémiu tráviť doma s rodinou, ako sám. Rozhodne teda neľutujem krok, že som sa vrátil.“

Ako trávite momentálne dni?

„Je to o tréningu a škole. Ráno mám na svojom ihrisku za domom po dohode s predstaviteľmi HK Mládež Michalovce tréningy s ich hráčmi. Vždy príde jeden, s ktorým pracujeme na jeho individuálnych činnostiach. Program mám nabitý. Najskôr trénujem s bratom, potom aj s ďalšími deťmi. Je to individuálne. Príde jeden hráč, ktorému sa venujem. Venujem sa im štyri, či päť hodín denne. Potom príde na rad škola, ktorú mám prehodenú. Keďže v Amerike je časový posun, školu mám od poobedia až do večera.

Nasledujúca sezóna bude pre vás už ľahšia, pretože viete, do čoho pôjdete. Beriete to takto aj vy?

„Áno! Najdôležitejšie je, že už nebudem hendikepovaný zranením a budem na rovnakej štartovacej čiare ako ostatní. V tejto sezóne sa mi po prvýkrát stalo, že som do nového tímu prišiel zranený. Doteraz to tak nebolo. Dokonca si ani nepamätám, či som niekedy sezónu začínal so zranením. Teraz som si musel na to zvykať a novým boli pre mňa aj školské povinnosti. Na novú sezónu sa veľmi teším. Chcem sa na ňu pripraviť čo najlepšie, aby som tímu odovzdal čo najviac.“

Je rozdiel v univerzitnej súťaži a súťažiach, kde ste hrali doteraz?

„Nie je to už juniorka, no ani celkom mužská súťaž. Je to taký mix. Hrá sa rýchly hokej, ktorý hrajú chlapci v asi najlepších rokoch. Je poznať, keď do tímu príde osemnásťročný chalan a hráč, ktorý tu hrá už štvrtý rok. Liga je veľmi kvalitná, takže si myslím, že hokejovo ma štyri roky na univerzite posunú oveľa ďalej.“

Paradoxne, po dlhšom čase ste bol doma na Vianoce. Ako ste prežili vianočné sviatky doma?

„V predchádzajúcich troch rokoch som na Vianoce nebol doma, pretože som bol v príprave na majstrovstvá sveta do 20 rokov. Určite som sa tomu potešil a potešili sa aj rodičia s bratom. Domov by som určite prišiel aj keby som zranený nebol. Po návrate som už ale bol v poriadku a naskočil som aj do zápasového diania. Keď som bol doma, bol som si pozrieť zápas Dukly s Košicami. Veľmi sa mi páčil výkon Michalovčanov, ako aj prostredie, či divácka kulisa. Výsledky Dukly som sledoval aj zo Spojených štátov. Treba povedať, že chlapcom sezóna určite vyšla. Škoda, že to bolo prerušené a nemohli si zahrať play-off. Divák by si to tu určite zaslúžil.“

Okrem vás sa darilo aj ďalším odchovancom HK Mládež Michalovce. Prvú sezónu v najvyššej slovenskej súťaži majú za sebou Radoslav Mesaroš s Dominikom Borovom, Pavol Regenda hrá vo fínskej juniorke, Lenka Čurmova po prvýkrát okúsila ako prvá Slovenska ženskú NHL, Nicol Čupková brázdi ľady ruskej KHL, no a blízko k účasti na MS do 18 rokov boli aj dvojica Stripai-Ragan. Čo hovoríte na úspechy michalovského mládežníckeho hokeja?

„Veľmi ma to teší. Je to ukážka toho, že sa v klube HK Mládež asi robí hokej dobre. Sám dobre viem, že tá cesta do veľkého hokeja je veľmi ťažká. Je veľmi dobré, že je nás viac a všetci sa určite snažíme robiť Michalovciam dobré meno.“

Vaším snom je štart v kanadsko-americkej NHL. Ako ste k nemu momentálne blízko?

„Som určite ešte veľmi ďaleko. Osobne si dávam čiastkové ciele a chcem ísť krok za krokom. Aj preto teraz o NHL veľmi rozprávať nechcem. Mám za sebou iba jeden ročník v univerzitnej lige, odkiaľ je už asi do NHL bližšie. Ako hovorím, dávam si čiastkové ciele. Tým prvým teraz je prísť v auguste do školy dobre pripravený a urobiť si dobrú pozíciu v tíme. Stále sa chcem posúvať ďalej.“

Čo je ale najvyšší cieľ vo vašej hierarchii?

„Klamal by som, keby som nepovedal, že to je zahrať si v NHL. Je to sen každého hokejistu. Ja som sa pred troma rokmi vydal na nejakú cestu a z nej ustúpiť nechcem. Nechcem teraz hovoriť, že túto súťaž budem hrať naisto, tobôž nie po takej sezóne, akú som mal teraz. Dal som jeden gól za celú sezónu... Ako hovorím, idem krok za krokom. Na NHL to ale momentálne u mňa nevyzerá a je to strašne vzdialené. Teraz je pre mňa prioritou dobre sa pripraviť na ďalšiu sezónu. Urobím preto všetko, aby som získal v tíme lepšiu pozíciu!“

Na váš návrat do Európy to ale nevyzerá...

„Určite nie! Hokej som skĺbil so školou a študovať na univerzite budem ešte tri ďalšie roky. V momentálnej situácii ani nevieme, ako budú vyzerať súťaže. Jediné, čo je isté je, že škola mi začne v septembri. Či to bude on-line, alebo tam už budem musieť byť, to teraz ešte povedať neviem.“

Kedy teda letíte naspäť?

„To ešte teraz povedať neviem. Všetko závisí od toho, ako bude vyzerať škola a kedy by sme mali začať so spoločnou prípravou. Stále je to v rovine, že musíme čakať, ako sa situácia vyvinie. Škola musí čakať, čo povie Minnesota, Minnesota musí čakať, čo poviem prezident a vláda. Podľa plánu by som ale letieť mal niekedy v auguste.“

Vy ste taká športová rodina. Okrem vás sa hokeju venuje aj váš brat Oliver, ktorý chytá za kadetov HK Mládež Michalovce. Pri hokeji pôsobí aj váš otec, ktorý bol v tejto sezóne kustódom reprezentácie do 18 rokov. Ako vidíte ich pôsobenie v hokeji?

„Hokeju sa venuje celá rodina (smiech...). Celá tá pandémia je v tom dobrá, že môžem byť s nimi dlhšie a ja osobne si užívam každú chvíľu, čo som doma. Takou novinkou je, že do Ameriky zrejme v lete so mnou poletí aj brat Oliver, ktorý tam bude taktiež študovať a hrať hokej. Získal totiž štipendium na strednej škole. Otec sa popri hokeju motá celý život. Svojim rodičom aj touto cestou chcem poďakovať, že stále stoja pri mne a podporujú nielen mňa, ale aj brata.“ 

peter brendza (foto: archív samuel solenský)